introverzia-"handicap"
Predtým, ako sa budeme hlbšie zaoberať touto témou, musíme si ujasniť tieto dva pojmy. Aký je rozdiel medzi extrovertom a introvertom?
Extrovert je človek, ktorý sa "nabíja", keď je v prítomnosti ostatných. Extrovert chce byť s ostatnými po náročnom dni, aby získal späť energiu, ktorú v práci stratil. Najprv koná a až potom rozmýšľa. Je to človek, ktorý rozmýšľa nahlas. To, čo si myslí, zistí rozprávaním o tom. Často ani nevie, čo si myslí, pokiaľ nemá príležitosť sa z toho poriadne vyrozprávať. Má silnú potrebu kontaktov s vonkajším svetom. Je voči ľuďom aj veciam otvorený a je nimi motivovaný. Má rád rozmanitosť a zmeny vo vzťahoch s inými ľuďmi.
Introvert je naopak človek, ktorý sa dobíja, keď je sám, prípadne s 1-3 blízkymi priateľmi. Najskôr premýšľa a až potom koná. Pravidelne sa potrebuje izolovať od ostatných ľudí, aby si dobil energiu. Je motivovaný zvnútra, jeho myseľ je niekedy taká sústredená, že vôbec nevníma vonkajšie deje. Dáva prednosť vzťahu a komunikácii s jednou osobou pred komunikáciou so skupinou osôb.
Je však dôležité povedať, že neexistuje niečo ako čistý extrovert a čistý introvert. Niektorí ľudia sa nachádzajú niekde v prostriedku škály medzi extroverziou a introverziou. Podstatná väčšina ľudí sa však identifikuje buď ako extrovert alebo introvert. No všetko je individuálne a introvert sa môže v určitých situáciach za určitých okolností správať ako extrovert a naopak.
Keďže drvivú väčšinu populácie tvoria extroverti (asi 70%), sú introverti spoločnosťou často nepochopení. Naše najvýznamnejšie inštitúcie, školy a pracoviská sú navrhnuté hlavne pre extrovertov. V našej kultúre sa nadovšetko cení družnosť a spoločenskosť. Extrovertnosť je atraktívny osobnostný rys, z ktorého sme urobili normu, ktorá nás ovláda a ktorej sa musíme prispôsobiť. Preto môže byť ťažké, priam zahanbujúce byť introvertom. Introvertnosť sa a považuje za druhoradý osobnostný rys. Introverti žijúci podľa ideálu extrovertov sa potom cítia ako ženy vo svete mužov. Narozdiel od extrovertov sa introverti za svoju prirodzenú osobnosť zvyknú hanbiť. Nikde na internetovej poradni nenarazíte na otázku: "Čo mám urobiť, aby som bol menej spoločenský?". Zatiaľ čo volaní o pomoc typu: "Chcel by som si nájsť priateľov, ale myslím, že im pripadám nudný, čo mám robiť?" je všade neúrekom.
Pokiaľ ste aj vy introverti ako napríklad aj ja, určite dobre poznáte, akú bolesť v nás spôsobujú zaužívané predsudky voči tichu. Často sa dostávame do takých situácií, že sa nás ľudia pýtajú: Čo sa deje, máš nejaké problémy? Prečo si tak potichu? Keď sme boli deťmi, často sme boli svedkami toho, ako sa naši rodičia ospravedlňovali za našu málovravnosť. V škole na nás potom naliehali, aby sme "vyliezli zo svojej ulity".
Vďaka spoločenským predsudkom som žila celé svoje detstvo v domnení, že so mnou nie je čosi v poriadku. Všetko to začalo už v škôlke. Ja si pekne sedím a kreslím svoj obrázok, je mi dobre, svet je v poriadku a ja tiež. Ale potom príde pani učiteľka a núti ma, aby som s tým prestala a išla sa hrať s inými deťmi. V škole nikto nemal pochopenie pre to, že nemám potrebu sa vyjadriť pri každej diskusii. Zatiaľ čo iné deti sa chodili hrávať vonku, ja som bola najradšej doma a čítala, kreslila alebo len tak premýšľala. Vždy som si vystačila s jednou alebo dvomi kamarátkami, nepotrebovala som milión známostí. Vyčítala som si, že nie som taká ako ostatní, že sa necítim dobre medzi cudzími ľuďmi, väčšinou nedokážem zaujať rýchlu a vtipnú odpoveď. Trápilo ma, že si mnoho ľudí myslelo, že som utiahnutá, chladná, nudná a málo inteligentná. Preto som sa snažila to zmeniť. No čoskoro som zistila, že to tak ľahko nejde. Pokiaľ nemám k danej téme čo povedať, tak sa k tomu nemôžem donútiť. Nadbytočná prítomnosť viacerých ľudí naraz ma vyčerpáva a nedá sa s tým nič robiť. Taká proste som a to sa nikdy nezmení. Vo veľkých skupinách sa nezapájam do rozhovorov a som skôr pozorovateľ. Keď však dôjde k rozhovoru medzi štyrmi očami, ľudia bývajú často prekvapení, že viem aj rozprávať a som tiež človek s názormi a ideálmi. A pokiaľ s niekým dosiahnem takú úroveň vzájomného porozumenia a pohodlnosti, vtedy sa mi jazyk nezastaví a o svojich myšlienkach dokážem rozprávať hodiny bez prestávky.
Obdobie dospievania je pre mnohých introvertov tažkým obdobím. Sme vystavení tlaku rovesníkov, ktorí upredňostňujú hlučné diskotéky a nezáväzné zoznamovanie. Väčšina z nás sa raz začas podvolí tlaku extrovertov na spoločenské povyrazenie. Extroverti sú vtedy šťastní, že si "konečne užívame život". My potom máme potrebu stráviť nasledujúci deň doma čítaním kníh a inými činnostiami vyžadujúcimi samotu, aby sme nabrali stratenú energiu. V triede sme my introverti vnímaní ako podivíni, záhadné osobnosti či bifľoši.
Postupom času som zistila, že byť introvertom nie je žiaden handicap. Je to určitý typ osobnosti, tak isto ako aj extrovert. Každý introvert by si mal uvedomiť, že je s ním všetko v poriadku a nemusí ísť sám proti sebe, aby zapadol do spoločnosti. My introverti máme také dary a vlastnosti, bez ktorých sa extroverti musia zaobísť. Nie sme ovce, nekráčame s davom a často prichádzame s originálnymi myšlienkami a riešeniami. Sme výborní poslucháči, dokážeme sa vcítiť do ľudí a berieme na nich ohľad. Dokážeme byť sami so sebou bez toho, aby sme sa nudili. Vidíme veci v súvislostiach, akoby z nadhľadu. Málokedy kritizujeme druhých, zato často samých seba. Sme kreatívny a často máme umelecké nadanie. Dokážeme sa lepšie vyjadrovať písaním než hovorením, preto sa z nás často stávajú spisovatelia a novinári.
Veď aká by to bola spoločnosť bez introvertov? Mnohí významní vedci, vynálezcovia, psychológovia, spisovatelia či filozofi boli v skutočnosti introverti, ktorí na svoje objavy a teórie prišli po dlhých úvahách o samote.
Milí priatelia introverti. Buďte na seba hrdí. Je vo vás veľa hodnotného a cenného. Zabudnite na nazeranie niektorých spoločenskejších jedincov na vašu introverziu. Nepremáhajte sa len preto, aby ste vyhoveli normám spoločnosti. Buďte sami sebou. A hlavne, buďte šťastní a spokojní.